No krása, zase tu máme jeden úžasný upršaný deň, kedy by každý meteosenzitívny človek najradšej
strčil hlavu do piesku a zabudol na svoju úbohú existenciu....Optimistický začiatok, ja viem. Ale asi v takomto
psychickom rozpoložení sa nachádzam práve teraz, v sobotu ráno, kedy by som najradšej ležala v posteli
pod perinou a nevystrčila spod nej jedinú časť môjho tela...Žiaľ, také šťastie nemám, ráno ma prebral zúrivý
pes (podotýkam, že môj) a vyduril ma z tepla tesne po šiestej hodine rannej. Bolesť hlavy sa neústupčivo
hlási o slovo, obávam sa, že ju nezaženie ani bezmála polliter kávy, ktorá už je pripravená a čaká, kedy ju
do seba nalejem.
Rozmýšľam, načo toto všetko vlastne píšem? Možno sa len snažím ventilovať, aby som si svoju blbú náladu
nevyliala na niekom, kto si to vôbec nezaslúži. Radšej, nech si to odnesie klávesnica od počítača, tá toho
znesie veľa, tak prečo nie aj toto?
Myslím, že je lepšie vyzúriť sa na nejakej neživej veci, ktorá nemá city a nič jej nemôže ublížiť (odhliadnuc od
situácie, kedy by sa na ňu človek vrhol so sekerou v ruke), ako na niekom, kto je nášmu srdcu blízky a koho
by sme svojím správaním mohli raniť.
Nie je nič horšie ako slzy blízkej osoby, ktoré sme spôsobili svojím vlastným správaním, nevhodnou poznámkou či možno len bezdôvodnou ignoráciou.
Nebolo by to fajn, keby si toto povedal každý jeden z nás predtým, než sa vykričí na mladšieho súrodenca,
než napíše odpornú sms-ku priateľovi či je po ránu nevrlý k matke? Nikoho by sme neurazili ani neranili a dážď by aj naďalej padal len za oknami našich domovov.
Komentáre