Ten človek mení sa, na mieste nestojí,
zloby a intríg už sa viac nebojí,
lebo určil ceste svojej smer.
Prízemnosti tvorov, čo hovoria si ľudia,
tie už ho netrápia, zo snov ho nebudia,
skončil svoj boj s veternými mlynmi.
V chrbte mu veľa zradných dýk skončilo,
tak si telo zvyklo, nervy umrtvilo
a koža časom hrošou stala sa.
Smeje sa tej pochabej ľudskej vlastnosti,
oslepiť ostrý zrak závojom starostí,
prepásť tú šancu šťastie nájsť.
S ťažkými čakanmi v hline sa hrabú,
lásku či dôstojnosť však pod zemou nenájdu.
Vie to a čaká, či pochopia.
Vidí v tom márnosť, hnať sa za mamonom,
ilúziu, dym, čo vyletí von komínom,
však v ich vnútri už srdcia nahradili kalkulačky.
Hoci je braný za posledného bedára,
môžu mu len závidieť - on si oči nezatvára
a vidí, čo život ponúka.
Zvykol si nečakať kráľovstva pol,
potom, keď nedúfal, náhle oň zakopol,
o poznanie, čo šťastným činí ho.
Pred sebou má smer a tam ho nesú nohy,
snáď ľudia pochopia, že v každom sú tie vlohy -
nájsť šťastie na mieste raz už zavrhnutom.
Komentáre